Náplňou práce školských psychológov je široká škála činností. Jednou z nich je aj intervenčná činnosť. Intervenciu definuje Gajdošová et al. (2020, s. 186) ako „systematickú a pravidelnú psychologickú starostlivosť o jednotlivca alebo skupinu, realizovanú psychológom, ktorej cieľom je psychologickými nástrojmi realizovať zásahy zamerané na zmiernenie ťaživej osobnej situácie jednotlivca“.
V tomto článku však budeme vnímať intervenčnú činnosť, tak ako ju definujú Vernarcová, Papp (2020) ako neplánovaný zásah vyriešiť akútny problém. Konkrétne v našom článku uvedieme prácu so skupinou teda triednym kolektívom, nie jednotlivcom.
Ako uvádza Braun et al. (2014), intervencia je zároveň špecializovaná činnosť, ktorá musí byť starostlivo pripravená a odborník, ktorý plánuje vstúpiť do triednej dynamiky musí zvažovať mnoho faktorov, ktoré ovplyvňujú úspešnú intervečnú činnosť. Preto autori Praktika školní psychologie (2014) už spomínaný PhDr. Richard Braun s kolegyňami PhDr. Danou Markovou a Mgr. Janou Nováčkovou spísali 26 zásad, ktoré je potrebné pri intervenciách dodržať a my sme pre vás z tejto českej publikácie vybrali desať. Publikáciu zároveň odporúčame do knižnej výbavy školských psychológov aj na Slovensku.
- Starostlivá príprava intervencie.
Predtým ako školský psychológ vstúpi do triedy, mal by mať viac poznatkov o triede. Napríklad, aké problémy sa skloňujú v danej triede, kedy vznikli, aká je história triedy, aké sú hierachické vzťahy, v akej vývinovej fáze sa trieda nachádza a či sa nenachádza v triede nejaká výrazná patológia. Tieto informácie je potrebné zbierať z viacerých zdrojov, či už od riaditeľa, učiteľov, iných odborných zamestnancov, či rodičov. Môže to trvať dlhší čas.
2. Počkajte si na „zákazku“ od žiakov
Nie je totižto jednoduché intervenovať v triede, pokiaľ žiaci neprejavili záujem o spoluprácu so školským psychológom. Nie je správne im „vytvoriť problém a prísť ho riešiť štýlom „V dotazníkoch sme zistili, že vzťahy v tejto triede nie sú zrovna ideálne, tak by som s nimi niečo rada spravila… a pod.“ Takýmto štýlom, môže školský psychológ stratiť ich dôveru a žiaci zaujmú opozičný postoj k diskusii so školským psychológom. Autori odporúčajú prijať niekedy ako fakt, že školský psychológ nemusí byť dôveryhodný a čas využiť na iné aktivity.
3. Naladiť sa na žiakov
Aby sme predišli odporu zo strany žiakov, je občas na mieste neprezradiť hneď, za akým účelom prišiel školský psychológ do triedy a žiaci sa otvoria sami. Tak prirodzene zasvätia školského psychológa do triednej dynamiky a problémov. Tu je dôležité, aby sa školský psychológ už dopredu oboznámil so sociálnymi rolami triedy. Dôležité je vypočuť aj tzv. mlčiacich členov triedy, ktorí sú označovaní v roli „gama“.
4. Nemoralizovať, nehodnotiť
Počas usmerňovania žiakov, čo je správne a žiadúce, autori odporúčajú robiť to skôr nenápadnou formou a podporovať „to zdravé a žiaduce“ prirodzenou cestou, napríklad prezentovaním vlastných postojov a názorov. Zároveň odporúčajú, aby sa školský psychológ nestaval do pozície sudcu a nehodnotil postoje žiakov, ale skôr zrkadlil ich postoje cez slovné formulácie ako napr. „vídim, že…, všimol som si, že…“
5. Zaujať postoj
Na druhej strane žiaci naozaj chcú, aby mal na danú vec školský psychológ určitý názor a neostal len pri hodnotení, moralizovaní, či zovšeobecňovaní ničnehovoriacich fráz. Aj v prípade, že s názormi žiakov sa nestotožňujete, je možné formulovať váš postoj napr.: „Ja to vidím takto, ale chápem, že to vy vidíte odlišne.“ alebo „Nemám s tým takú skúsenosť ako vy, ale ….“
6. Nezdržovať sa a ísť za cieľom intervenčných hodín
Na začiatku práce s triedou sa odporúča stanoviť si pravidlá diskusie a samozrejme prihliadať na faktické poznámky každého žiaka, ale školský psychológ by mal presmerovať pozornosť žiakov vždy na cieľ ich stretnutí.
7. Pozor na ďalších účastníkov stretnutí
Dopyt po intervencii môže prísť zo strany triedneho učiteľa, a to môže u niektorých žiakov vzbudiť odpor. Ak aj triedny učiteľ alebo iný učiteľ chce byť prítomný pri riešení problému, školský psychológ musí získať súhlas od žiakov.
8. Nesľubovať nemožné
Dôveru žiakov si školský psychológ jednoznačne získa, keď im prislúbi maximálnu diskrétnosť o danom probléme, ak o to požiadajú. Musí mať však na zreteli etiku práce , ktorá zahŕňa aj oznamovaciu povinnosť a iné faktory danej situácie. Musí teda myslieť na spoločné kompromisné riešenie situácie a nesľubovať nemožné.
9. Neprekračovať kompetencie
Počas sedení sa občas môže zdať, že školský psychológ spadá až do psychoterapie, avšak to nie je cieľom intervenčných stretnutí. Cieľom je práca s kolektívom, čiže socioterapia. Samozrejme nesmie prepadnúť spasiteľskému syndrómu a musí myslieť vždy na limity svojich kompetencií.
10. Nechať žiakov nájsť svoje riešenie problému
Autori odporúčajú školským psychológom, aby prenechali na žiakoch, ako vyriešia daný problém. Školský psychológ môže len poskytnúť jedno z riešení, ale už je na žiakoch, aby sa rozhodli. Môže sa však stať, že sa ani po viacerých stretnutiach nepríde k záveru. Preto, by sa každé stretnutie malo ukončiť v atmosfére, že sa rieši a naplánovať si ďalšie stretnutie. Autori hovoria, že aj šesť hodín intervencie treba na to, aby sa prišlo k výsledku. Keď dosiahne trieda konsenzus a školský psychológ môže byť nápomocný k dosiahnutiu riešenia problému z dlhodobého hľadiska a ak ho k tomu žiaci vyzvú, je dôležité nesklamať ich dôveru a aktívne im pomôcť a zapojiť sa do riešenia.
Zdroj:
Antalová, A., Papp,E., Vernarcová,J.: 2020.Manuál začínajúceho školského psychológa. VUDPaP, Bratislava
BRAUN, Richard, Dana MARKOVÁ a Jana NOVÁČKOVÁ. Praktikum školní psychologie. Vyd. 1. Praha: Portál, 2014. 214 s. ISBN 9788026201762.
GAJDOŠOVÁ E., Pilková, J., Roľková H., Valihorová M.: 2020. Školská psychológia a psychológ v edukačnej praxi. IPV, Žilina
Autorka: Lucia Balážová
