8 odporúčaní pri výchove detí podľa bestselleru Toto mali čítať naši rodičia

Kniha s názvom Toto mali čitať naši rodičia  – a naše deti sa potešia, ak si ju prečítame my (z ang.originálu The Book You Wish Your Parents Had Read (and Your Children Will be Glad That You Did) sa stala medzinárodným bestsellerom v časopise Sunday Times v roku 2019. Autorka je Phillipa Perryová, britská psychoterapeutka s 20 ročnou praxou. Vybrali sme pre vás zhrnutie niektorých odporúčaní pri výchove detí od autorky knihy.

  1. Dieťa vám bude na fyzickej úrovni pripomínať pocity, ktoré ste prežívali v podobnom veku.

Správanie vášho dieťa vám môže pripomenúť vaše nepríjemné pocity a traumy z detstva. Možno sú skryté, zabudnuté, potlačené a vy ani neviete, prečo správanie vášho dieťaťa vás tak irituje. Phillipa odporúča zastaviť sa v ten moment a skôr ako budete neadekvátne a s nepochopením reagovať na svoje dieťa, skúste si spomenúť na možnú súvislosť správania vášho dieťaťa s vašimi pocitmi z detstva. Najlepšie si to vysvetlíme na príklade: Oskara pochytila zlosť vždy, keď jeho syn hodil jedlo na zem. Keď sa ho psychologička spýtala, čo by sa stalo, keby  on hodil jedlo na zem ako dieťa, spomenul si, že jeho starý otec by ho udrel po hánkach rúčkou noža a potom mu kázal ísť do izby. Keď si to Oskar uvedomil, odkiaľ pramení jeho zlosť, začal mať súcit so svojím detským ja a mal viac trpezlivosti aj so svojím synom.

2. Čelte svojej minulosti a urobte nápravu.

Ešte skôr ako budete mať deti je ideálne si vyriešiť rany z minulosti v akekoľvek oblasti. Ak sa to nepodarí pred narodením detí, nikdy nie je neskoro na nápravu. Ak by ste aj na základe vašich rán z minulosti negatívne reagovali na svoje dieťa, aj vtedy je lepšie priznať zlyhanie, ako vyzerať ako neomylná autorita. Opäť si to objasnime na príklade: Sedem ročná Emily zakričala na svoju mamu, aby jej pomohla zliezť z hojdačky. Tá sa však neprimerane nazlostila a zakričala na ňu: „Nevymýšľaj a zlez sama!“ Emily sa rozplakala. Druhý raz sa situácia opakovala, ale tento raz jej mama pomohla a naviedla ju ako môže zliezť sama. Emily sa jej spýtala, prečo jej prvý raz nepomohla. Mama jej úprimne povedala pravý dôvod:  „Vieš, keď som bola malá ako ty, stará mama ma všade nosila a upozorňovala ma, nech si dávam pozor. Hnevalo ma, že mi neverí, a tak som nemala sebadôveru. Pripomenulo mi to teba na hojdačke, nechcem, aby si si neverila. Nemala som tak reagovať, prepáč.“ Emily spokojne odvetila: „Aha, dobre a ja som si myslela, že ti to je jedno.“ Mama: „Určite mi to nie je jedno, len som sa v tej chvíli hnevala na starú mamu a nie na teba.“

3. Dôležité je, či si rodičia rozumejú.

Ako uvádza Phillipa, s týmto výrokom v jednom výskume súhlasilo 70% tínedžerov a 33% rodičov. Z tohto tvrdenia však nevyplýva, že rodičia nemôžu byť rozvedení. To nahráva posledným výskumom, že štruktúra rodiny neovplyvňuje kognitívny a emocionálny vývin takým zasadným spôsobom ako by sme si mohli myslieť, uvádza autorka. Avšak dobrý vzťah rodičov aj keď sú rozvedení je veľmi kľúčový. To znamená neosočovať toho druhého rodiča, pretože dieťa sa cíti prepojené s oboma rodičmi. Taktiež sa dieťa môže cítiť byť zlým, ak počúva o jednom zo svojich rodičov, že je zlý a môže sa s ním identifikovať. Môže tiež cítiť frustráciu, keď nevie, ktorému rodičovi držať stranu. Zároveň autorka odporúča návod ako sa „správne“ hádať. Odporúča používať najmä 1. os. jednotného čisla  – ako to vnímate zo svojho pohľadu (tzv. Ja výroky) . Príklad: „Peter naozaj by ma potešilo, keby si umyl riad, keď prídem domov, nemám rada, keď je plný drez riadu a ja si nemám, kde spraviť večeru.“ Muž (odpoveď v ideálnom prípade by vyzerala): „Prepáč miláčik, nechcem, aby si sa cítila zle, dnes som to nestihol, mal som veľa práce. Ale chápem, že ti to nie je príjemné.“ Žena: „Dobre, chápem, že máš toho veľa. Nevadí. Tak, že by si to umyl a ja to poutieram?“

4. Uznať pocity.

To sme už počuli od niekoľkých psychológov. Phillipa Perryová odporúča byť trpezlivý a vždy reagovať na pocity dieťaťa chápajúco, nie manipulatívne (Tíško, to prejde, Buď silný/á). Neodporúča sa neprimerane vžívať do pocitov dieťaťa (napr. plakať s ním v prvých dňoch v škôlke). Ako ani neodporúča ho rozveselovať nasilu a presmerovávať pozornosť na niečo iné (občas to ale pomáha) ani nezahriakovať (Ale strašidlá neexistujú, nevymýšľaj si). V praxi by to malo vyzerať, že dieťaťu poskytnete objatie a kolienko ho prestane bolieť a jednoducho byť tam s ním a verbalizovať: „Vidím, že ťa to bolí, spolu to zvládneme.“ alebo „Chápem, že nie je fér, že sa všetci zaujímajú len o bábätko a s tebou sa  nehrajú.“ Zároveň dodáva, že nemusíme za každú cenu rozveseliť dieťa; pocity diskomfortu patria k nášmu životu a aj deti sa musia naučiť ako zvládnuť takéto chvíle nepohody s našou podporou.

5. Požiadajte o pomoc, keď už s deťmi nevládzete.

Jednu celú kapitolu venuje Phillipa Perryová tehotenstvu, narodeniu dieťaťa, teórii vzťahovej väzby, vyplakávacej metóde, hormónom, popôrodnej depresii, pocitom frustrácie rodičov vyplývajúcej z intenzívnej starostlivosti o dieťa v jeho v prvých rokoch života a ešte ďalším oblastiam týkajúce sa dojčenského obdobia. Vyjadruje sa k jednotlivým podtémam a zdôrazňuje, že napĺňanie potrieb dieťaťa a schopnosť vcítiť sa do jeho pocitov je nesmierne dôležité. Phillipa uvádza niekoľko reálnych príbehov, ktoré opisujú pozitívne aj negatívne pocity po príchode dieťaťa na svet, pretože to je realita. Napríklad po traumatickom pôrode dvojičiek zostala matka natoľko v šoku, že jedno zo svojich detí nedokázala prijať, pretože musela zostať v nemocnici mesiac sama len s jedným z nich, lebo malo zdravotné problémy. Domov sa vrátila po mesiaci a uviedla, že „to, ktoré išlo domov po pôrode akoby nevoňalo ako jej dieťa“. A tak si najala opatrovateľku a tri roky sa starala o neho ona. Nebola schopná ho utíšiť, keď plakal, chodila po baroch a on zostal uplakaný a neistý až do veku desiatich rokov. Matka vyhľadala terapeutickú pomoc a so synom si vyhradili 1 deň v týždni len pre seba, aby dobehli, čo v ranom detstve zanedbali. Phillipa veľmi jasne zdôrazňuje, že to nebola matkina chyba. Okolnosti pôrodu sa len ťažko ovplyvnia. Matka uviedla, že podpora a možnosť vyrozprávať sa v nemocnici by jej veľmi pomohla, ale keďže otec sa musel starať o novorodenca a ďalšie dieťa, nemal čas ísť navštíviť manželku.

Preto Phillipa apeluje aj na širšiu rodinu, aby pomohla práve v období narodenia detí mladým rodičom, či už navarením, finančne, fyzicky alebo len robiť im spoločnosť, aby sa necítili sami. A mladí rodičia nemajú váhať s požiadaním o túto pomoc, či pomoc terapeuta, pretože len, ak budú naplnené potreby rodičov, tak vedia plnohodnotne napĺňať potreby detí.

6. Ak investujete svoj čas a pozornosť do potrieb svojho dieťaťa v raných štádiách, časom to bude už len jednoduchšie. 

Phillipa podporuje všetkých rodičov a ubezpečuje ich, že každé dieťa má svoje tempo dozrievania, či fyzicky a psychicky a raz naozaj od nich budete mať zaslúžený oddych. Otázka je, koľko to bude trvať a koľko dokážete zniesť. Ilustruje to na príkladoch ako: dieťa ešte nevie samé sedieť, dieťa nechce ešte samo spať, dieťa sa na mňa stále lepí, dieťa ma stále volá sa s ním hrať. Phillipa dáva návod na určité urýchlenie vecí tzv. postrčením, napríklad v prípade spánku, kedy zmeníte niečo na zaužívanom večernom rituáli, v čom sa však dieťa ešte stále cíti bezpečne. Napríklad ho prestanete dojčiť predtým, ako zaspí a len cíti vašu blízkosť. Keď sa stotožní s týmto novým „pohodlným východiskom“ skúsite ďalší krok k osamostatneniu, a to, že ho položíte do postielky a ste pri ňom. Ak by ho to príliš rozrušilo vrátite sa do toho pohodlného východiska, v ktorom sa cíti bezpečne. Phillipa teda nepodporuje systém spánkového tréningu, pretože dieťa do  minimálne jedného roku nechápe koncept stálosti objektu, čiže, keď objekt zmizne z dohľadu akoby neexistoval. Preto ani teóriu „postrčením“ od profesroky Narvaezovej neodporúča skôr ako od 6.mesiaca. Tu je Phillipa naozaj nekompromisná, jednoducho, čím viac budete svoje dieťa odstrkovať od seba, tým budete len predlžovať dobu lipnutia na vás. Ak mu však dáte dostatočnú dávku pozornosti v ranom detstve dieťa samo povie, že chce ísť už spinkať do svojej izby, bude sa vedieť samo hrať, samé sa bude chcieť obliecť, samé si pôjde kúpiť zmrzlinu a nakoniec si aj samo bude schopné zaplatiť nájom.

7. Staré známe: Ukážme deťom ako chceme, aby sa ony správali k nám a k svetu.

V tejto jednoduchej vete je skyté toľko múdrosti a zároveň námahy a denno-denného boja. Zahŕňa to používanie zázračných slovíčok, ale Phillipa ide až do takých odtienkov ako nehrať sa na víťazov a porazených a nebojovať so svojím dieťaťom. Čo to presne znamená, ukážeme si to na príklade. Phillipa nám ilustrovala svoje ukážkové správanie na svojom vlastnom príbehu, kedy išla so svojou dcérou s ťažkým nákupom z obchodu domov pešo. Dosť sa ponáhľala, lebo nákup bol naozaj ťažký, keď zrazu sa dcérka zastavila a sadla si na schody pred niekoho domom. Phillipa si uvedomila, že buď ju bude prehovárať, aby ešte vydržala, že už sú skoro tam, že má ťažký nákup a pod. alebo si jednoducho sadne k nej a budú pozorovať mravca a zároveň si oddýchnu, lebo na dcéru to bola zjavne ešte diaľka. Rozhodla sa sadnúť na schody a počkať. Zrazu k nim prišiel jeden pán a spýtal sa: „Vyhrala?“. Phillipa vedela, čo tým myslel, ale nezačala mu moralizovať, len mu odvetila: „Pozorujeme mravca,“ a usmiala sa. Phillipa na tomto svojom príklade demonštrovala zároveň 4 vlastnosti, ktoré sú podľa nej základom toho, aby sme sa vedeli úspešne zachovať v každej situácii, a to:

  1. Schopnosť zvládať frustráciu – Phillipa zvládla prekonať svoju nechuť si sadnúť, lebo chcela byť čím skôr doma.
  2. Flexibilita – dokázala zmeniť svoje myslenie a očakávanie.
  3. Schopnosť riešiť problémy – dokázala si sadnúť na schody aj keď jej to nebolo po vôli.
  4. Schopnosť vidieť a cítiť z pohľadu inej osoby – dokázala pochopiť, že jej dcéra takú cestu ešte nezvládne a prestávka je nutná, čiže sa vcítila do jej situácie. Podobne aj do situácie okoloidúceho pána, ktorý komentoval situáciu trochu podrývačne, ale jej odpoveď bola poskytnutá s nadhľadom a citom.

Ak dokážeme väčšinu situácií vyriešiť vďaka týmto vlastnostiam, naše deti ich začnú po nás prirodzene kopírovať, a tak naplníme Phillipino odporúčanie, aby sme ukázali deťom ako chceme, aby sa správali k nám a aj k okolitému svetu.

8. Definujte  seba, nie dieťa.

Toto odporúčanie je naozaj veľmi praktické a určite budete mať veľa príležitostí ho použiť pri výchove svojich detí. Situácie, kedy definujeme hranice našim deťom pozná každý rodič. Phillipa však zdôrazňuje, že si treba dobre definovať svoje vlastné hranice a opäť ich prezentovať v 1.osobe jednotného čísla a jednoznačne a sebaisto objasniť dieťaťu, prečo mu niečo nechcete dovoliť. Môže to vyzerať napríklad takto: „Nechcem ti dovoliť sa hrať s mojimi kľúčmi, lebo sa bojím, že mi ich stratíš, prepáč, nedám ti ich.“ alebo namiesto „Choď si už umyť zuby! Koľko krát ti to mám opakovať?“, skúsiť „Paľko, dnes som naozaj unavená a veľmi ma otravuje, že sa ti musím doprosovať, aby si si umyl zuby. Mohol by si si ich už ísť umyť?“. Ďalší príklad „Nemôžem ti dovoliť dráždiť toho psa, takže teraz ťa zdvihnem a odnesiem z ihriska preč.“ Phillipa hovorí, že väčšina detí pochopí a prijme vaše hranice, aj keď si to občas vyžaduje čas. Ale čím skôr začnete komunikovať so svojimi deťmi takýmto štýlom – sebaisto, láskavo a bez veľkých emócií, rýchlo nabehnú na podobný štýl. V období puberty by mohla komunikácia vyzerať nasledovne: „Nie som pripravená ťa pustiť do baru ešte, nie som s tým O.K., bojím sa o teba a záleží mi na tebe a na tvojej bezpečnosti“, namiesto „Si ešte príliš mladá, aby si chodila do baru.“ K danej situácii má právo sa samozrejme vyjadriť aj dieťa a vtedy Phillipa odporúča nehrať tzv. faktický tenis. Zvyčajne ani v samotnej podstate nejde o faktické argumenty, ide o vaše pocity, proti ktorým zväčša neexistuje protiargument, ako ani proti pocitom dieťaťa. Určitý kompromis je samozrejme vítaný a je ideálne, keď sa dostane do fázy, keď riešenia už navrhuje dieťa. Ako napríklad: „Baška, už by som rada išla domov (z ihriska), začínam byť hladná a potom budem nervózna, mohli by sme ísť o 5 minút?“ „Áno ,mami, dám kvietky spinkať a môžeme ísť.“

Zdroj: PERRY, Phillipa. Toto mali čítať naši rodičia. Vyd. 1. Tatran, 2020. 264 s. ISBN 9788022211123

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zdieľanie:

Mohlo by Vás zaujímať

Adaptácia dieťaťa na škôlku

Photo by  CDC on unsplash.com „Vošla som do škôlky, ktorú som si bola vopred pozrieť. Páčila sa mi škôlka a páčila sa mi pani učiteľka.

Psychosomatické prejavy detí predškolského veku

Photo by Chinh Le Duc on unsplash.com   Samotný pojem „Psychosomatika“ pochádza z gréckeho „psyché“=duša a „soma“-telo. Psychosomatika je vedná disciplína, ktorá skúma vplyv psychických funkcií na