Denník školských psychológov – 1.

Taká som rada, že denník sa píše denne, pretože za deň sa toho v škole stane veľmi veľa. Niektoré z mojich dní vám sem do nášho denníčka opíšem.

Ráno som dorazila skoro načas, čo v preklade znamená, že som sa pípla 7.04, takže dnes budem odchádzať 15.04. Ráno som si zobrala z kancelárie šálku a išla som si do kuchynky spraviť kávu. Robievam to tak, aj keď by som si do kancelárie mohla kúpiť rýchlovarnú kanvicu, ale takto mám ráno príležitosť prehodiť pár slov s pedagógmi, keďže do zborovne chodím len zriedkavo, tak tu ma každé ráno vidia a už to aj patrične využijú (v dobrom J).

Žaneta na mňa hneď ráno vyvalila, že s jej Miou (7.A) niečo je. Posledné 2 týždne je úplne iná, smutná, neaktívna. Už sa s ňou pokúšala nadviazať rozhovor, ale nemala záujem, tak či to môžem skúsiť ja. Hneď vyberám diár a poznačujem si to, lebo inak by som na to zabudla. Spoza stola už kričí Hana, že aj ona na mňa niečo má, či sa môže zastaviť u mňa v kancelárii tak o 10minut. Samozrejme jej odpovedám, že môže a v duchu si myslím. Dúfam, že sa dnes stihnem WC ešte predtým.

Hneď s kávou som išla k sebe do officu. Hana už stepuje pred mojími dverami, jasné že bola prvá je to telocvikárka, ani som o tom nepochybovala. Hana je triedna 6.C a prišla za mnou s tým, či by som sa s jej triedou mohla porozprávať o dospievaní, zmenách, hormónoch a pod. Všimla si, že chlapci sa smejú z dievčat, ktorým v poslednom období viacej narástli prsia. Započula počas telesnej, že tie tvoje „ciciky“ ťa za chvíľku prefackuajú a pod. Dievča, o ktoré išlo sa začervenelo a zmeravelo, bolo jej do plaču. Ona sa už rozprávala o tom s chlapcami, že je to normálne, ich telá sa začnú meniť a nie je vhodné mať takéto poznámky, ale má pocit, že je to, ako keby hrach na stenu hádzala, žiaden efekt. Upozornila ma že bola mierna a priateľská. „Vieš predsa len som ich triedna nechcem stále na nich robiť bu bu bu, ale už asi treba pritvrdiť lebo sa nevedia zmestiť do kože“, dodala. Hneď som si do diáru poznačila o čo ide, a že triedna sa už pokúšala o priateľskú variantu vysvetľovania. V hlave sa mi už rodilo množstvo otázok, ktoré by som im počas skupinového sedenia kládla. Ešte som Hanu vyspovedala, nech mi povie čo najviac, o čom sa s nimi rozprávala na tému a aké boli reakcie. Nech sa zbytočne neopakujeme, respektíve nech viem nadviazať, či potvrdiť podobne formulované myšlienky. Pripomenula som p. triednej, že tento týždeň to už ale určite nestíham zrealizovať. Budem to riešiť budúci týždeň a ak má záujem vedieť čo som zistila, tak nech sa ku koncu týždňa zastaví na konzultáciu.

No a prvých 40 minút v robote za ňou. Káva studená nevadí, idem na to WC. Pred kanceláriou stojí vysoká, pekne upravená žena. „Vy ste školská psychologicka?“ pýta sa. „Áno“, odpovedám. „Hľadáte mňa?“ „Áno, som tu už nejakých 10minut ale počula som že tam niekoho máte, tak som nechala klopať, môžem s vami súkromne hovoriť, nie tu na chodbe?“ Slušne som ju požiadala ešte o 3 minuty, pretože som si fakt musela odbehnúť na to WC. Potom sme spoločne prešli do kancelárie. V úvode som sa spýtala, že asi na koľko vidí nás rozhovor, pretože  druhú vyučovaciu hodinu som si zobrala suplovanú hodinu, a teda vopred ju informujem, že nemáme veľa času na rozhovor. Ona ostala v rozpakoch a povedala, že nevie. Potom sme sa postupne dostali k meritu veci a tým bolo, že je mamou žiačky 9.ročníka, že má pocit, že jej dcéru dlhodobo šikanujú spolužiačky. Že o tom písala triednej cez edupage aj za ňou bola osobne. Začala to riešiť, keď bola dcéra v 7 triede. V druhom polroku písala triednej p. učiteľke o tom, že dievčatá sa jej dcére vysmievajú najmä za rečovú vadu. (dcéra mala rotacizmus a velmi zlé sykavky). P. uč. Triedna jej odpísala, že sa s devčatami porozpráva ale matka mi povedala, že sa vôbec nič nezmenilo. Potom prišli prázdniny a obe aj matka aj dcéra si oddýchli. Vo ôsmom ročníku, v prvom polroku, bola matka za triednou p. uč. s tým, že dané ponižovanie a príkorie na jej dcére stále poračuje ba dokonca sa stupňuje. Jej dcéra sa volala Mery a rozhodla sa ísť na umeleckú školu. Dievčatá ju začali volať umelkyňa, samozrejme s ironickým podtónom a vysmievali sa jej už aj za strih vlasov a oblečenie. (ostrihaná bola na mikádo a väčšinou nosila výstredné oblečenie, kockované zvoncové gate, farebné tričká, nič poburujúce, ale bolo vidno že je umelecky založená). Matka mi zasa povedala, že ani po osobnom rozhovore s triednou pani učiteľkou nenastali v správaní dievčat, žiadne zmeny. Tak sa s tým nakoniec pasovali doma. Väčšinou sa Mery doma vyplakala a matka mi povedala, že mala pocit totálnej bezmocnosti. Teraz je začiatok 9. ročníka pre jej dcéru a čo je veľa, to je veľa, pretože jej dcéra spomína, že sa z nej vysmievajú aj počas vyučovacích hodín. Dievčatá na ňu syčia alebo kokcú a že ona sa pri odpovedi úplne zablokuje, zhoršuje jej to známky. Matka nechápe ako si to učitelia môžu nevšímať a pod… to vám len tie hlavné body hovorím, ešte veľa takých malých podrazov a škaredostí dookola mi porozprávala. Matka mi hovorila, že už si aj oni hovorili, že nejako tú deviatku dobojujú, ale nakoniec sa rozhodla, že sa to musí vyriešiť.

POKRAČOVANIE V DRUHOM ČLÁNKU 🙂