Foto by pxels from pixabay.com
Milí rodičia, keďže som nielen školská psychologička, ale aj matka dvoch krásnych chalanov, rada by som vám povedala môj pohľad ako RODIČA na pozíciu školského psychológa v škole. Samozrejme, bude to trochu subjektívny pohľad, keďže som aj školská psychologička, ale možno vám poskytne o to komplexnejší pohľad, lebo vidím aj do zákulisia problémov školy.
Na úvod vám rozpoviem moje skúsenosti, kedy som v škole pracovala ešte ako učiteľka, ale keďže v škole vedeli, že si dokončujem špecializačné štúdium školskej psychológie, tak ma začali vyhľadávať kolegovia, žiaci a aj vedenie školy, aby som pomohla riešiť niektoré výchovné a psychologické problémy.
Prišiel za mnou jeden kolega, ktorý chcel, aby som participovala na riešení podozrenia na anorexiu u jednej žiačky, pretože v tom čase škola ešte nemala školského psychológa.
Dôležité je spomenúť, ako sa o tom vlastne dozvedel. Prišla za ním totižto kamarátka tej žiačky, lebo na rodičov kontakt nemala a učitelia v škole jej prišli ako jediní kompetentní, za kým ísť, aby jej pomohli s kamarátkiným problémom.
A tu sa dostávame k pointe veci. Kamaráti vašich detí vás často nepoznajú (mnohí samozrejme áno a dokonca majú na vás aj telefónny kontakt), ale v mnohých prípadoch nie. Nepoznajú vás ani natoľko, aby si dovolili prísť za vami a povedať vám, ak sa niečo deje s vaším dieťaťom. Je to možno nesprávne, ale je to tak. Skôr sa žiaci zdôveria niekomu inému ako zrovna rodičom.
A ak v škole nepracuje školský psychológ, tak sa žiaci obrátia buď na triedneho učiteľa alebo na ktoréhokoľvek učiteľa, ktorý vedia, že im pomôže.
Toto je realita, ktorú som osobne zažila, ktorá ma možno trochu desí, a preto zdôrazňujem, že som kľudnejšia, ak je v škole školý psychológ. Lebo ak sa o probléme dozvie kamoš, učiteľ, či rovno riaditeľ nikto z nich nevie presne, čo má robiť, vie to školský psychológ a psychológovia, ktorí sú na to školení, aby vedeli pomôcť so psychologickými otázkami.
Môj starší syn má síce ešte len 3,5roka, ale už teraz vidím, že potrebuje svoju dávku slobody a autonómie. O čo viac potrebujú svoje súkromie a svoj svet staršie deti a nehovoriac o tínedžeroch. Preto nám rodičom často môžu uniknúť dôležité odtienky ich života. Tiež máme toho veľa v práci, domáce povinnosti, manželské problémy, rodinné problémy a jednoducho môžeme aj prehliadnuť „divné“ správanie nášho dieťaťa. Je to všetko pochopiteľné.
Avšak niekto nás na to musí upozorniť, že sa s mojím synom či dcérou niečo deje. Môže to byť kľudne aj učiteľ, aj kamoš, kamoška, riaditeľka, ale môže to byť aj školský psychológ, ktorý vám aj povie, čo s tým robiť. Sú to profesionáli, vyštudovaní odborníci, ktorí, dokážu mnohé veci riešiť priamo vo svojej pracovni.
Ak nevedia priamo pomôcť oni, tak vás presmerujú k ďalším odborníkom. Ale prvotnú podporu môžete dostať práve od školských psyhcológov diskŕetne a s odborným prístupom, s overenými postupmi.
Čo teda z tohto článku vyplýva? Niekoľko vecí:
- buďte v kontakte s kamarátmi svojho dieťaťa, zaujímajte sa, kto sú jeho kamaráti a dajte im na seba aj telefónny kontakt, ak to uznáte za vhodné,
- zaujímajte sa o svoje dieťa, ak spozorujete zvláštne správanie,
- ak vás kontaktuje spolužiak/kamarát vášho dieťaťa, učiteľ, či riaditeľ venujte tomu náležitú pozornosť a zamerajte sa na pozorovanie správania vášho dieťaťa,
- kontaktujte školského psychológa, ak si neviete sám/sama rady – je tu pre vás.
Na záver už len moja osobná preferencia. Ak škola, do ktorej chcem dať svoje dieťa má školského psychológa (po príp. aj špeciálneho pedagóga, sociálneho pedagóga a pod.), tak je to pre mňa ako rodiča jedna z priroritných podmienok pri výbere základnej či strednej školy.
P.S. Tá škola, na ktorej som pracovala do roka od môjho odchodu na materskú zamestnala školskú psychologičku, lebo usúdili, že ju škola naozaj potrebuje J
Jedna odpoveď